Strany
potápěčské
vydává Zdeněk Šraier
Strany potápěčské
vydává Zdeněk Šraier
zavřít

Napište hledaný výraz a stiskněte Enter

 

Niekoľko dôvodov, prečo nejazdiť počas Helloweenu v Taliansku

autor: Jana Hrdličková  (publikováno: 05.12.2003)
redakčně zpracoval: Tomáš Sládek

Učnica - potápačka dostala chuť na ponor kdesi ďalej od rodného bazéna. Akčný inštruktor navrhol: "Taliansko". Ako sa vraví, do tretice všetko dobré a vzali aj potápača so sebou. Slovo dalo slovo, určil sa cieľ, činnosti, dátum a čas. Nablýskalo sa auto, dofúkali gumy, natankovalo doplna a... vyrazilo sa.

More s olovenou oblohou

Táto expedícia začala veľmi jednoducho. Možno si pomyslíte, že slovo expedícia je prisilné. Ale čítajte až do konca...

O 19,00 hod dali Bratislave posledné pá pá, kúpili diaľničnú známku a usmievali sa od ucha k uchu v blaženej nevedomosti. Nikto z nich ani len netušil, čo ich čaká a neminie. Jazda po diaľnici bola fajn. Zrazu sa blíži Graz. Ten ich privítal nepriehľadnou hmlou. Inštruktor, ktorý miluje adrenalín, aj naďalej fičal stovkou. "Deje sa niečo? Veď ja vidím dobre!" Učnici skoro oči z jamôk vyliezli a potápač vklinený do batožiny na zadnom sedadle spozornel, sem-tam od strachu vykríkol. Klagenfurt im takisto neprial. Ale Villach už čakal v diaľke, tak "hádam nepôjdeme krokom, nie?". Benzínu v nádrži bol dostatok, očakávaní takisto. Potápač na zadnom sedadle z času na čas zahájil protestný spánok, aby sa nemusel trápiť otázkami typu: "Čo urobí auto idúce rýchlosťou 110 km/hod ak prudko zabrzdí na mokrej vozovke?" Učnica fungovala ako navigátor. Je nutné podotknúť, že tá osoba trpí chronickým nedostatkom orientačného zmyslu (po niekoľkých hodinách zistila, že tým syndrómom nie je postihnutá sama) a prekypuje jazykovou ostrosťou. Inštruktor všetkých ešte pred zahájením expedície stopercentne uistil, že všetko pozná, všetko vie, všetko je v poriadku a netreba sa stresovať.

Keďže kvalitné diaľnice sú prejavom zahnívajúceho kapitalizmu, rozhodol sa inštruktor pre iné cesty. OK. Aj to posádka bez reptania vzala na vedomie. Veď Terst bol skoro v dohľade. Odbila tretia hodina ranná a minivýprava dorazila do cieľa. "Kam teraz?" Ponaťahovať kosti, urobiť prechádzku na čerstvom vzduchu, zopár fotiek nacvakať.

"Ideme pozrieť ten obchod, viem, kde to je." Hádam toto mohlo byť varovným signálom. Ale nebolo. Oťapený zvyšok posádky sa okamžite prebral z nočnej malátnosti, keď sa auto vrútilo do dokov medzi kamióny. "Uuuups, tadiaľto cesta asi nevedie" - touto vetou začala nekonečná séria priestupkov, náhod, zvláštností a iných nadprirodzených javov. Začala sa jazda v protismere, ignorancia plných čiar a červených svetiel semaforov, parkovanie v križovatke, jazda po chodníku, nadávanie nespavého dôchodcu, okolo ktorého prešli niekoľkokrát vo veľkolepom talianskom štýle. Jedinou ich záchranou bola pokročilá nočná chladná hodina a totálna absencia policajtov. Inak by posádka hádam aj tretiu nápravno-výchovnú spoznala. Lenže, čo teraz? Obchod sa vyparil, vlastne cesta k nemu. A človeku z času na čas aj spať treba. Na parkovisku pri hlavnej ceste, pod košatým stromom odparkoval inštruktor svoju Hátatitlu a zaželal ostatným dobrú noc. To bolo asi o 04,15 hod. Chudák vtlačený potápač trpel ako kôň. Počítal okolo prechádzajúce autá, násobil ich množstvom minút a odmocňoval konštatou iks. Všakovakým spôsobom zabíjal čas, aby sa nezbláznil. Ráno o šiestej - akurát na rannú šichtu - sa zobudili zvyšné dve tretiny obyvateľstva auta. "Dobré ráno! Musíme ísť natankovať." Keďže v Slovinsku je benzín podstatne lacnejší (až o neuveriteľných 12 centov, ironická poznámka autora), frčalo sa tam. Inštruktor síce netrafil ten prechod, ktorý si zaumienil nájsť, ale to nikomu zatiaľ nevadilo. Natankovalo sa, dokonca v Slovinsku aj tvrdú euro menu akceptovali a išlo sa naspäť. Pozor! Nebolo to také jednoduché, lebo po nesprávnom výbere smeru cesty sa muselo cúvať na diaľnici. Ďaľšia z adrenalínových disciplín. Posádka zocelená nočným spánkobdením sa však nenechala len tak ľahko odradiť. Postavili sa do radu na hranici a čakali. Samozrejme, s blaženým úsmevom na tvárach, lebo pred sebou mali vidinu ponoru v novembrovom talianskom mori.

"Bon giorno!" privítal ich colník. Po prehliadnutí pasov položil obligátnu otázku: "Kam? Na ako dlho?" Inštruktor sa chopil reči, načo mu bolo prikázané, aby odparkoval auto bokom. Tak sa čakalo. K autu prišla prvá výzvedná skupinka colníkov, úderná sila troch chlapov. Ich kápo - nazývaný interne Plešatec - bol akýsi zvedavý a hneď vyrukoval s otázkami: "Alkohol? Cigarety?" Keď posádka auta svorne zavrtela hlavou, že nič také nemajú, vyštekol: "Show me money! Euro! Para!" (Tu je nutné dostať čitateľa do obrazu. Hoci učnica vždy a všade skúšala otrepané frázy typu: "Do you speak english? Sprechen Sie deutsch?", málokedy jej to pomohlo. V Taliansku sa hovorí taliansky a nijak inak.) Skupinka vytasila peňaženky naplnené euráčmi a pred zrakmi zákona začala rátať. Plešatec nemal príliš veľa trpezlivosti a odišiel. Druhý uniformovanec prikázal, aby sa vrátili do auta a čakali na ďalšie príkazy. Trojica dala hlavy dohromady a hútala, o čo v tejto hre ide. Keďže s prázdnym bruchom sa ťažko premýšľa, padli za obeť nejaké tie klobásky s chlebom. Prišiel uniformovanec k autu a gestikuluje, aby ho všetci nasledovali. Plešatec bol hneď z rána priveľmi aktívny, ako onedlho pochopili. V každom pase bol vložený papier formátu A4, ktorý sa tváril ako čosi, čo z bežného občana-turistu urobí kriminálnika.

"Chlapi, nič nepodpisovať, nenechať sa vytočiť, ostať pokojný!" precedila pomedzi zuby učnica. A ujala sa anglického slova. "Sorry, what´s it?" Plešatec začal štekať čosi o tom, že nemajú dostatok finančných prostriedkov na to, aby mohli byť v Taliansku, a tým pádom tam nesmú ísť.

"Kto povedal, že nemáme dostatok peňazí?" učnica sa rozhodla pre stratégiu boja - slušný ale vytrvalý odpor.

"Videl som!"

"Ale nie všetko" to spozornel aj jeho sprievod o sile asi 5 uniformovancov. Samozrejme, hovoriacich iba taliansky.

Plešatec čosi splietal o denných množstvách peňazí, ktoré treba mať. Učnica sa snažila so svojou školskou angličtinou z neho vymámiť akýkoľvek predpis, ktorý tieto denné sadzby upravuje. Preto sa zmohla na chabý pokus duchaplnou vetou: "Sorry, can you show me a letter from government?" načo Plešatec bravúrne a pohotovo odpovedal: "I´m policeman, I´m government!" Chlapi mali čo robiť, aby nevybuchli do rehotu. Respect!

"My vám tie peniaze ukážeme. Máme dostatok euro".

Plešatec bol v pomykove. Skupinka exhibicionisticky otrčila bankovky, aby sa uniformovanci na vlastné oči presvedčili. Tí nechápavo krútili hlavami. Plešatcovi súpal tlak. Opäť ich poslali do auta. Trojica si už pomaly zvykala na myšlienku, že z nich budú obyvatelia územia nikoho. Vtom Plešatec zavelil, že sa ide na prehliadku. Zábava teda ešte nekončila. Batožiny pre troch potápačov je vždy neúrekom, to vám netreba pripomínať. Nič sa však nedalo robiť. Prišiel nový člen - nazvime ho Briadka - a okrem toho, že vedel anglicky, tváril sa ako ich šéf. Najprv učnica, potom potápač zvedavým colníkom otŕčali svoju batožinu. Medzitým inštruktor vonku zápasil s fľašami. Nakoniec Briadka blahosklonne kývol, že trojica je "čistá a schopná navštíviť ich Taliansko".

Hurá, hurá, hurá! Tak sa po hodine opätovne ocitli v Taliansku. Keďže sú to potápači ako sa sluší a patrí, hľadali vodu na ponor. Ale šťastie a svätý Peter im nepriali. Stále pršalo, lialo, smoklilo, mrholilo, slzilo, bolo hnusne. Grado ich privítalo macošsky. Urobili otočku a išli späť. Učnica zbadala tabuľku mare a zavelila inštruktorovi "doprava!". "Prečo tam?" "Ja neviem. Spoľahni na moje rybacie inštinkty". Nesklamali. Skupinka našla pľacík, malé milé rozkošné miestočko. Šup-šup do neoprénov a hurá do vody! Utopiť sa naozaj nemohli, lebo max. hĺbka 4 metre to ani nedovoľovala. Ale boli spokojní, mokrí, hladní a vysmiati, lebo na chvíľku aj pršať prestalo. Začalo sa stmievať, načim hľadať strechu nad hlavou. Ale potápač len to svoje si húdol: "Ja chcem do obchodu. A chcem a chcem!". Tak znovu Terst. Konečne našli tú správnu cestu. ale nenašli obchod. Prišiel na rad GPS. Mnohí z vás isto vedia, čo to je. Táto výprava sa vyznačovala častým využitím externého, taliansky hovoriaceho GPS, ktorý ich navigoval ukázaním smeru. Aké veselé a zábavné! Nikdy si neboli istí, kam ich systém zavedie. Opäť adrenalín. Trojica po sprievode motorizovaným mopedovým GPS našla čo hľadala. A keby len to! Personál hovoriaci anglicky aj nemecky, hranice vzdialené na dopľutie od obchodu, super ceny a dobrý výber. Ich úchylné duše pookriali. Nakúpili čo chceli, na hraniciach nechali opečiatkovať papiere a konečne sa vybrali hľadať nocľah. Po dlhom blúdení a hojnom využívaní externých GPS našli pizzeriu kombinovanú s hotelom. Učnica oslovila prvého chlapa, ktorý jej prišiel do rany. "Eeee, sorry, I´m not Italien, I´m Slovak" znela jeho odpoveď. Skrátka a dobre, Vlado im pomohol ubytovať sa. Učnica a inštruktor zahrali unavených turistov, potápača neskôr prepašovali do izby načierno (túto metódu je možné použiť iba v ubytovacích zariadeniach s bočných vchodom). Na izbe tri postele, jupííí! Trojica si na oslavu úspešného dňa chcela pripiť vínkom. Otvárajú fľašu a... nič! Fľaša neotvoriteľná. Alkoholici hodili na seba nechápavé pohľady. "Toto nemôže byť pravda!" Nakoniec obaja chlapi zátku presvedčili spoločnými silami, že tam nepatrí a fľaša onedlho zívala prázdnotou. Trojica sladko zaspala. Ocitnúť sa v posteli po 48 hodinách, aká to slasť!

Svitlo ráno a padlo rozhodnutie: "Ide sa do Benátok." To, že znovu pršalo, netreba hádam ani pripomínať. Cesta bola mokrá, vodič prehliadol odbočku a tak bolo treba otočiť auto naspäť. Lenže, jedna vec je chcieť a druhá vec je prehriaty motor. Tak skapal. Nie a nie ho naštartovať. Samozrejme, že auto stálo krížom cez oba pruhy. Tvorila sa zápcha, domáci nadávali a trojica sa len priblblo usmievala. Nakoniec sa motor umúdril a bolo možné pokračovať v ceste. Benátky ponúkli hneď parkovacie miesto. Konečne kultúra! História! Duch dávnych časov! Spoločne sa vybrali na svetoznáme námestie Sv. Marka. Peši. Asi po dvoch hodinách blúdenia a nadávania ho našli. Celé námestie bolo pod vodou. No super! Prezreli si ho a chceli sa vrátiť k autu. "Mám fotografickú pamäť, nebojte", uisťoval ich inštruktor. Obaja pokrčili plecami a vybrali sa za ním. Ale keď po hodine chodenia boli na tom istom mieste, učnicu prešla trpezlivosť. Medzičasom sa potápač uchýlil do zlovestného mlčania. Skupinka nakoniec cestu k autu absolvovala miestnou MHD - loďobusom. Našli auto - vydýchli si. Na najbližšej pumpe (rozumej asi 100 km) sa konečne prezliekli do suchých vecí a operatívnou poradou rozhodli, že opustia tento štát. Vydali sa na Rakúsko. Po ceste na Tarvisio naďabili na 50-kilometrovú obchádzku. Samozrejme, že im skapal v priebehu jazdy motor. Je jasné, že pršalo, bola hnusná hmla a tma. Napätie narastalo, už sa nikto s nikým nebavil. Každý sa slastne oddával symptómom ponorkovej choroby. Z letargie ich prebral inštruktor: "Urobíme nočný ponor v Klagenfurte? Jazerov je vidno už z diaľnice. bol som tam veľakrát." Posádka však ani po polhodine hľadania nenašla Wörthersee. Definitívne sa išlo domov. Kdesi v civilizácii natankovali (podľa presných výpočtov), urobili hodinovú pauzu a vyrazili smerom na Bratislavu. Za radostného žiarenia očiek prešli cez Berg - Petržalka a... netreba ani hovoriť, že sa ešte čosi muselo prihodiť. Asi 300 metrov za hranicami skapal motor. Podľa presných výpočtov mu došlo palivo. Učnica a potápač teda vystúpili, vysúkali si rukávy a o pol tretej ráno dotačili autiak na najbližšiu pumpu. Podľa výpočtov sa natankovalo, aby sa všetci šťastne dostali domov.

Tu by mohla byť bodka. Ale nebude tak skoro. Toto všetko sa naozaj stalo. Udialo sa to v rámci neuveriteľných 56 hodín. Trojica doteraz vstrebáva všetky dojmy a nevie sa poriadne spamätať. Lenže sú to dobrodruhovia a chystajú ďalší výlet. Ako to dopadne?

PS: Tuším som nespomenula, že im počas jazdy v prudkom daždi odpadol stierač, skoro zrazili nádhernú líšku a motorkára, vypili v Benátkach fantastickú varenú čokoládu, už už prevalcovali policajta, stále hľadali odbočky a cesty niekam, nevzdávali sa cudzojazyčnej komunikácie, fotili, obzerali sa, nasávali atmosféru a neustále čakali, čo ich po ceste ešte stretne.

autor: Jana Hrdličková
redakčně zpracoval: Tomáš Sládek