Strany
potápěčské
vydává Zdeněk Šraier
Strany potápěčské
vydává Zdeněk Šraier
zavřít

Napište hledaný výraz a stiskněte Enter

 

Potápění a tenis !! 3.239.76.25 - False !!

říjen 2004, Sharm el Sheik, Egypt

autor: nezveřejněný autor  (publikováno: 30.09.2005)
redakčně zpracoval: Zdeněk Šraier

Hneď po návrate z dovolenky v Egypte, na ktorej sme boli v októbri minulého roku, som bol odhodlaný napísať môj príbeh. S postupom času však moje odhodlanie slablo, navyše keď som všetko prehodnotil, zdalo sa mi, že nie je ani o čom písať ba dokonca viacerí skúsení potápači sa možno nad týmto príbehom pousmejú. Po čase som si to rozmyslel a rozhodol podeliť sa s ostatnými o moju skúsenosť.

V Egypte sme boli tri razy, z toho v Sharm El Sheiku sme boli už druhýkrát, takže v tejto lokalite sme neboli žiadni nováčkovia. Mali sme za sebou prvé dva potápačské dni, s krásnymi zážitkami ako to už v Červenom mori býva.

Na tretí deň sme mali dva ponory. Prvý o 9:15 hod a druhý ponor sme začali o 11:35. Tento nádherný ponor sme absolvovali v Ras Um Sid. Viditeľnosť bola perfektná a z minulého roku sme vedeli, že nás čaká les obrovských gorgónií, ktoré sa nachádzajú v hĺbke okolo 30 metrov. Bol som tak fascinovaný scenériou, že som si až v poslednej chvíli všimol, že počítač mi v 28. minúte ponoru signalizuje v hĺbke 30,8 m dve minúty do vyčerpania dekompresného limitu. "Náš" inštruktor pritom nič nesignalizoval a bol úplne "cool" (neskôr som zistil, že má "Aladina", ktorý má väčšiu rezervu pre dekompresný limit ako môj "Suunto"). "Vysoko" nad nami som spozoroval ďalšieho potápača z našej skupiny, ktorý už "plával" v menšej hĺbke pre hroziacu dekompresiu (ako mi neskôr povedal), kým dovtedy sme boli prakticky spolu. Upozornil som syna a vystúpali sme postupne tak, aby sme mali dostatočnú rezervu dekompresného limitu a ponor sme ukončili po 50 minútach. Očarení, plní dojmov a síl sme si ešte dopriali podvečer štvorhru v tenise.

Na druhý deň sme už o 6:00 hod ráno išli na raňajky, lebo nás čakala plavba na Tiranské ostrovy. Ako som kráčal, uvedomil som si, že ma poriadne bolia lýtka, ale pripísal som to tenisu. Znovu dva krásne ponory na Gordon a Woodhouse reef. Všetko v poriadku, ale nad ránom okolo 3:00 hod som sa zobudil na bolesti v oboch lýtkach, ktoré už nemali charakter "svalovice" po námahe, ale bola to skôr tupá hlboká a dosť silná bolesť. Keďže som lekár, tak som začal uvažovať o príčine pretrvávajúcich bolestí nôh. Aj keď uplynula pomerne dlhá doba od inkriminovaného ponoru do objavenia sa prvých ťažkostí (13 hodín), nevylúčil som ani možnosť dekompresnej choroby, najmä v dôsledku zvýšenej svalovej námahy v dôsledku tenisu, ktorý sme si zahrali po ponore. Priznám sa, že nebolo mi všetko jedno, keď som si predstavil možné komplikácie, niekoľkokrát som sa preklial, prečo som hral tenis, ale ako sa vraví, "...keď je koze dobre, tak ide na ľad". Navyše v medicíne neplatia vždy pravidlá a každý organizmus reaguje individuálne a preto som sa rozhodol, že neponechám veci náhode, ale radšej sa zverím odborníkom.

Vyšiel som pred hotel, zobudil spiaceho taxikára a požiadal som ho, aby ma odviezol do Medzinárodnej nemocnice v Sherm el Sheiku, kde je dekompresná komora. Na vrátnici nemocnice ma poslali na príslušné oddelenie, kde na chodbe sedel pri stole mladý lekár so sestričkou. Pripadal som si ako na "vojne", kde dozorný "bdie nad bezpečným spánkom vojakov". Prisadol som si k nim a podrobne som mu opísal svoje ťažkosti. Potom tento mladý lekár zavolal telefonicky konzultoval pravdepodobne svojho staršieho kolegu, ktorý mal v nemocnici pohotovosť. Na to mi oznámil, že to nemôže byť dekompresná choroba, lebo čas, za ktorý sa objavili ťažkosti, to vylučuje. Bez toho, aby ma vyšetril, povedal, že budem v poriadku. Za 5-minútovú konzultáciu som zaplatil 20 dolárov a ďalších 25 za taxík, ktorý ma doviezol naspäť.

Mal som síce zmiešané pocity z vyšetrenia v Medzinárodnej nemocnici, kde som očakával, že okrem odobratia anamnézy ma aspoň niekto vyšetrí, ale v poriadku, oni sú tí, ktorí o potápačskej medicíne vedia viac ako ja.

Ďalšie dva dni sme mali oddych, no bolesti nôh neustupovali, navyše bolela ma viac ľavá noha. Opäť nastali pochybnosti a tak sa dostali na rad "Žlté stránky". Tam som našiel telefónny kontakt na lekára, ktorý je odborník na potápačskú medicínu. Po vytočení čísla, sa mi ozval sympatický hlas staršieho muža. Predstavil som sa a opísal som moje ťažkosti. Tento kolega so mnou veľmi podrobne prebral najprv ponory, okolnosti okolo nich, potom subjektívne ťažkosti a diferenciálne diagnosticky vylúčil nielen dekompresnú chorobu, ale aj možnú hlbokú venóznu trombózu. Okrem toho sme prebrali aj plánovaný ponor na Thistelgorm, ktorý mi odporučil.

Na druhý deň som si vychutnal Thistelgorm a behom dvoch dní som bol zdravotne úplne fit. Do konca dovolenky sme sa ešte dva dni ponárali a plní dojmov sme sa vrátili domov.

Prečo som tento príbeh opísal, aj keď nie je veľmi výstražný? Preto, aby sa takýmto ťažkostiam vyhli ostatní kolegovia a kolegyne. Predovšetkým je treba dodržiavať bezpečnostné odporúčania, medzi ktoré rozhodne patrí, že riziko dekompresnej choroby zvyšuje fyzická námaha po ponore a preto sa jej treba vyhnúť. Ponory v Červenom mori sú predsa hlbšie ako u nás doma a opatrnosti nie je nikdy nazvyš. Z jednorazovej návštevy nemám žiadne právo kriticky hodnotiť prácu lekárov Dekompresného centra, no zdá sa mi, že povrchne odobratá anamnéza bez následného vyšetrenia nestačí na vylúčenie akejkoľvek choroby a človek nemusí mať keď sa potápa iba komplikácie spojené s potápaním. Existuje rad chorôb, ktoré môžu mať podobnú symptomatológiu, pričom nesúvisia s potápaním, ako napríklad aj hlboká trombóza.

Vyzdvihnúť však musím telefonickú konzultáciu. S lekárom, ktorého meno si však bohužiaľ nepamätám, bolo úplne jasné, že hovorím s naslovovzatým profesionálom a aj touto cestou sa mu chcem poďakovať.

autor: nezveřejněný autor
redakčně zpracoval: Zdeněk Šraier